Lesné cestičky ma priviedli ku krásnym výtvorom matičky prírody. Najprv som zastavila pri nehlbokom potôčiku, kde si voda spievala svoje tiché piesne. K vode sa pridali aj štebotavé vtáky a nastal vo mne pocit božského raja, až ma to donútilo otvoriť batoh a vytiahnuť fotoaparát. Zrkadlovku som dostala pod stromček, ale až počas letných prázdnin som našla vhodnú príležitosť na fotenie. Farebné hlavičky lesných kvietkov som fotila na makro, aby neskoršie spomienky boli čo najdetailnejšie.
V tejto oblasti som na chvíľku zostala. Rozprestrela som si deku a pohodlne sa usadila. Slniečko ma v horskej oblasti príjemne zohrievalo. Vybrala som z batoha ovocnú tyčinku, keďže mi začalo škŕkať v bruchu a nechala sa obklopovať tou nádherou. Nádych, výdych. Pľúca boli nadšené, že im ich majiteľka po dlhšej dobe ponúka kvalitný a čistý kyslík, namiesto klasického mestského, temer nedýchateľného. Žalúdok už tiež nenamietal.
Po prečistení myšlienok a duše som zbalila deku a pobrala sa preč. Očakávala som, že si dám trochu dlhšiu prechádzku, ale keď som zistila, koľko je hodín, musela som sa vrátiť. Našťastie lesík nebol ďaleko. V chatke ma už čakala mama. „No vitaj, výletníčka. Ako bolo v lese?“ „Skvele. Ale určite si ma celý čas sledovala z okna. Predsa je to mikroles a navyše sa nachádza vyslovene vedľa nás.“ Mama sa len pousmiala. Jasné, že som trafila do čierneho.
„Chceš vidieť fotky?“ „Ty si zobrala zrkadlovku?“ Pozrela sa na mňa dosť zvláštnym spôsobom. „Niekde ju už bolo treba využiť a tu je na to ideálny priestor.“ Argumentovala som. A ako presvedčivo! Sadli sme si na gauč, zapla som zrkadlovku, podala ju mame a ku každej fotke som mala minútový komentár. Mama bola nadšená. V kozube horelo borovicové drevo, ktorého vôňa sa miešala s vôňou zeleného sypaného čaju, ktorý bol mamin najobľúbenejší.