Maliarka

Autor: Simona Baranová | 22.8.2014 o 18:13 | Karma článku: 5,18 | Prečítané:  529x

Ráno ma prebudilo slnko, zasahujúc cez žalúzie. Začala som premýšľať, čo budem celý deň robiť. Doma bolo ľudoprázdno a tušila som, že ak okamžite niečo nevymyslím, predčasne zomriem. Od nudy..

Počítač som mala obkukaný spredu aj zozadu, i televízor sa mi zunoval. Nuž, neostávalo nič iné, ako sa vybrať do víru malomesta. No hneď som narazila do múru. Deväťdesiat percent mojich kamarátov je na dovolenke, 5 percent je chorých, 3 percentá vyjedajú švédske stoly návštevám a zvyšné 2 percentá bývajú v úplne inom meste. Matikárka by bola na mňa pyšná, keby si prečítala tento štatistický údaj vytvorený v Microsoft Office MyHead.

Tak som sa vybrala sama von. Keď som išla po „mačacích hlavách“, preblyslo mi hlavou pár modlitieb.  

Zbadala som drevenú lavičku, na nej dievča. Nie príliš malé, nie príliš veľké. Mohla byť o dva roky odo mňa staršia. Vyzerala byť milá, tak som sa rozhodla prihovoriť jej. „Ahoj, je tu voľné?“ Dievča sa usmialo. „Samozrejme. Len sa usaď.“ Pokúsila som sa nadviazať rozhovor. „Čakáš na niekoho?“ „Nie, rozjímam,“ povedala pobavene. „Rozjímaš nad panelákmi?“ „Jasné. Dívam sa na maľby, čo sú na nich nakreslené.“ „A to sa na ne chodíš pozerať každý deň?“ „Ah, nie. Nie som blázon. Chodievam síce často sama von, no len kvôli inšpirácií. Rada by som sa stala maliarkou.“ Povedala a otvorila pruhovanú tašku.

Vytiahla kresby. Na tej dnešnej bola bočná strana paneláku s veľkým kvetom, avšak ešte nedokončená. Bol to panelák, ktorý stál rovno pred nami. Prezerala som aj ostatné kresby. Kostol na námestí, druhý kostol na kopci, pár kresieb z parku. Všetko kresby ceruzkou. Dievča bolo odtiaľto, obrazy miest som v okamihu rozpoznala. „Ja síce tiež kreslím, ale skôr portréty ľudí ako krajinky.“ V jej očiach sa zaiskrilo. „Skvelé! A nemáš nejakú snímku v mobile? Rada by som ich videla.“

„Žiaľ nie. Ale ak chceš, môžeme sa zajtra niekde stretnúť a pár mojich obrázkov ti môžem priniesť.“ „Dobre. Tak zajtra o druhej pri kultúrnom dome.“„Dobre. No ja už pomaly pôjdem,“ povedala som, dvíhajúc sa z lavičky. „V poriadku, zajtra sa vidíme.“ „Samozrejme. Maj sa,“ povedala som. Odkývala mi naspäť a vrátila obraz do tašky.

Začala som sa pozerať na svet jej očami. Predtým som si to neuvedomovala, ale inšpirácia bola skutočne všade navôkol.

Po pár metroch som sa otočila. Dievča sa znovu pustilo do kresby kvetom ozdobeného paneláku. Hoci sa maliarkou nenazývala, bola ňou.   

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?