Spolu s dvomi spolužiakmi sme nastúpili na autobus 37. Tam sme riešili imatrikulácie, ktoré nás čakajú už budúci týždeň. Dolaďovanie detailov, scenáru a postáv. Tak aby všetko bolo na svojom mieste a scénky nasledovali v správnom poradí. Veľa času do imatrikulácií neostáva, no panika zatiaľ nikoho nechytá.
V autobuse zasvietila červenou farbou nasledujúca zástavka Podkerepušky. Priznám sa, že doposiaľ som v živote o nej nepočula. Ale keďže som človek, ktorý sa rád učí nové veci, pokúšala som sa túto zástavku vysloviť. Najskôr v hlave, potom nahlas. Veľmi mi to nešlo.
Vtom sa našim smerom prihovoril starší pán s okuliarmi. "To sú Podkerepušky," povedal. "Ja viem." Odpovedal mu spolužiak skôr, než som stihla zareagovať ja. "Ja to hovorím tuto kolegyni." Povedal a prstom na mňa ukázal. "Slečna. Pod-ke-re-puš-ky, pod-ke-re-puš-ky." Potichu som si to povedala. Vďačne som sa usmiala. Vtom dodal: "Musíte to hovoriť po slovensky, nie po maďarsky."
Cítila som ako v prvom ročníku na základnej škole, kde vás učia čítať. Prebudila sa vo mne nostalgia a spomienky na staré časy.
Týmto pozdravujem pána z autobusu a ďakujem za zážitok a hodinu výslovnosti. :)
