Ráno vstávam. Pozriem sa na hodinky, je 6:11. Čo z toho, že som na svojom milovanom mobilnom budíku polhodinu vyberala ideálne zvonenie, keď som ho aj tak zabudla zapnúť? No našťastie nervy nesklamali a prebudili ma, hoci trochu oneskorene.
Rýchlo som sa obliekla, upravila, umyla a naraňajkovala. Stiahnutému žalúdku stačilo už po prvom súste, no zo skúseností viem, že je lepšie niečo do seba natlačiť. Nechcela som totiž stráviť prvý školský deň tým, že budem celý čas utišovať svoje škŕkajúce orgány, ako sa mi to už pár ráz stalo.
„Odchádzame!“ Kričí na mňa odvoz z chodby. Bunda, dáždnik, kabelka. Môžeme ísť.
Otvorila som vchodové dvere a pred nami mláčka. No vlastne to bolo mláčisko poriadne, ledva sme sa cezeň dostali na druhú stranu. Nastúpili sme do auta a pobrali sa do novej školy.
Bolo 7:40 a odvoz zaparkoval. Presunuli sme sa na chodník, ktorý nás zaviedol do školy. Keď som tam prišla, skoro mi spadla sánka. Nikoho tam nebolo. To je snáď nejaký žart! Čo oni dnes neotvárajú?
Vošli sme dnu a spýtali sa vrátnika, čo sa deje. Milého, šedivého. „No viete, ja som tu nový, ale spýtam sa na sekretariáte.“ Povedal a stratil sa vo vedľajších dverách. O desať minút prišiel s tým, že bilingválni gymnazisti mali prísť na deviatu.
Odvoz to síce nebral tak optimisticky ako ja, ale nakoniec ešte niečo išiel vybaviť a potom sme sa vrátili, už v správnom čase.
Tam už deti stáli s tabuľkami. Zbadala som tabuľku 1.AB. Prvé ma napadlo, že sa spojila 1.A s 1.B, ale hneď na to mi došlo, že prváci boli v škole už o ôsmej. Potom mi docvaklo, že to je 1.A – bilingválne. Pridala som sa k skupine budúcich spolužiakov a o pár minút neskôr som už sedela v lavici. Zablúdila som v myšlienkach. Základná škola bola preč.
No a ďalej to už poznáte. Klasicky sme si povedali čo a ako a postupne sa podaktorí pozoznamovali. Ja tiež. Pobrali sme sa domov, ale veď zajtra sa zas uvidíme. A budeme sa vídať ďalších 5 rokov.
Takto som sa stala stredoškoláčkou.