Kto vlastne som?

Autor: Simona Baranová | 24.3.2018 o 20:12 | (upravené 24.3.2018 o 20:54) Karma článku: 2,10 | Prečítané:  227x

Možno teraz píšem za viacerých, možno len sama za seba. Netuším. Ale ak sa so mnou niekto stotožní, sme v tom spolu a jeden by povedal, že raz by to malo byť fajn a mali by sme sa nájsť. Vraj. Nuž, delím sa so svojou diagnózou.

Tento pocit ma prepadáva už roky rokúce. A možno vás nasledujúce vety prekvapia. A možno nie. 

Ak sa vás niekto niekedy opýtal, kto ste alebo ako by ste sa opísali, odpovedali ste pravdepodobne vymenovaním svojich pozitívnych a negatívnych vlastností. Povedali ste skrátka to, čo sa od vás očakávalo.

Ale čo by som povedala ja?

V jednej chvíli túžim loziť po stromoch, lebo od nadšenia neviem, čo so sebou (áno, tu je to prekvapenie - vy ste v šoku a ja to viem) a v tej druhej túžim byť sama so svojou depresiou a so slúchadlami pichnutými v ušiach počúvajúc metal. Ten totiž počúvam počas obdobia depresií alebo keď si nie som istá vecami, ktoré sa mi aktuálne dejú v živote a pritom ich viem ovplyvniť alebo zmeniť. No ja neurobím nič.

Bojím sa zmien.

Viem o sebe, že dokážem byť milá, empatická, slušná, schopná nadchnúť sa a niečo robiť aj na oveľa viac ako sto percent a názor vyjadriť taktne a bez urážok. 

A potom je tu druhé ja, ktoré dokáže vynadať hocikomu, hocijako a bez akejkoľvek ľútosti. Alebo pôsobím arogantne, lebo sa nechcem s nikým baviť a chcem byť sama zahrabaná medzi svojimi článkami a kresbami držiac v ruke svoju maličkú päť centimetrov dlhú komunistickú ceruzku. 

Druhé ja však kedysi neexistovalo. A prvé ja bolo o to silnejšie, pretože kedysi som mala rada každého, kto sa na mňa čo i len pozrel aspoň trochu láskyplným pohľadom alebo ma pozdravil na chodbe v škole. Moje prvé prejavy lásky, čo si budeme hovoriť.

Čo ma ale zmenilo? Bolesť? Skúsenosti? Moja občasná naivita, ktorú ľudia radi zneužívajú? A teda dlhoročný strach z dôvery v ľudí?

A možno preto sa hádam s ľuďmi, ktorých mám rada. Lebo im neverím. (Prepáčte.)

Nedokážem veriť. Nedokážem si myslieť, že niečo bude navždy. Keď niekomu poviem, že ho mám rada, väčšinou o tom hneď pochybujem a o moment neskôr ho mám chuť poslať do hlbokého kelu. Hoci mi možno zrovna v tej chvíli nič neurobil. No na každom hľadám chyby. Nepoviem im o nich, ale vytrvalo ich hľadám. Lebo neverím, že by bol niekto úprimný a mal skutočne rád.

Tak kto vlastne som? Som dobrá, milá duša prahnúca po šťastí a spokojnom živote alebo som arogantná a nevážim si ľudí okolo mňa? (Ani by som sa nečudovala, keby si presne túto istú otázku pri mne kládli aj ostatní ľudia. Nuž, vidíte - ja sama nemám šajn.)

Alebo som len dospela a uvedomila si realitu? Že ublížiť môže skutočne každý? 

Ale je toto skutočná realita? Že si všetci ubližujeme a láska neexistuje? Že každý si ide len a len za svojím cieľom až cez mŕtvoly? Že sa ani neohliadne, či po sebe nezanechal spúšť (zväčša citovú), ale nekompromisne ide stále vpred? Že slovami ublíži viac ako skutkami? Aj keď o tom by sa dalo polemizovať.

Jednoducho netuším.

Jediné, čo viem je to, že som zo seba dokonalo zmätená.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Trápenie Roberta Fica, alebo ako získať čo najviac

Na kandidáta Smeru netrpezlivo čaká aj Andrej Danko.

DOMOV

Smer potrebuje šéfa polície aj po dovládnutí. A Danko s Bugárom to vedia

Novela má chrániť momentálne vládnucich.


Už ste čítali?